HISTÓRIA BOJOVÝCH
ŠPORTOV

HOME

           Myšlienka zápolenia dvoch mužov podľa určitých pravidiel sa dá vystopovať už v staroveku v rôznych oblastiach sveta. Dôkazovými materiálmi sú rôzne hlinené tabuľky, či kresby, alebo reliéfy na rôznych predmetoch pochádzajúcich z dávnych čias. Je známa hlinená tabuľka s “boxermi” asi z 22. – 21. storočia pred n. l. pochádzajúca z Uruku, ktorá je uložená v Irackom múzeu v Bagdade / obr. 1. /. Z druhej polovice 16. storočia pred n. l. pochádza rhyton nájdenom v Aja Triade na Kréte s reliéfom, na ktorom je znázornený box. Originál tohoto rhytonu sa nachádza v Archeologickom múzeu v Irakliu / obr. 2 /. Z Cypru pochádza aj mykénska váza z 13. Storočia pred n. l., na ktorej je tiež maľba s motívom boxu. Napríklad v Egypte je podobný spôsob boja doložený na vápencovom reliéfe už z konca 14. storočia pred. n. l. v hrobke hodnostára Cheruefa v Šéch Abd-el-Kurne / obr. 3 /.

           Aj v starovekom Grécku sa pestoval dlhšiu dobu tzv. grécky box známy pod názvom pygmé alebo pýx. Táto antická úpolová disciplína sa stala dokonca aj olympijskou disciplínou. Pravidlá pygmé na rozdiel od dnešného boxu / podľa niektorých autorov aj dnešný klasický box sa vyvinul z pygmé / boli však voľnejšie. Dokonca tam existovala aj ďalšia forma boja, podobná dnešnému kick-boxu, tzv. pug-lak, podľa iných to bol iba štýl ano-pankrationu, ktorý sa vyznačoval tým, že jeho pravidlá nedovoľovali pokračovať v boji na zemi. Olympijskú premiéru mal grécky box na 22. antických olympijských hrách v roku 688 pred n. l. a prvým víťazom sa stal Onomastos zo Smyrny. V roku 616 pred n. l. zaviedli na olympiáde aj pygmé dorastencov. Prvým víťazom sa stal dorastenec Filotás zo Sybaridy na 38. hrách. Že sa tomuto športu venovali už od detstva, dokazuje aj nástenná maľba z Théry z čias okolo roku 1550 pred n. l.

           Podobným úpolovým športom voči dnešnému kick-boxu bol aj pankration. Slovo pankration v slovenskom preklade znamená “všetky sily” / pan – všetko, kratos – sila /, čo už mnohé napovedá. V podstate sa jednalo o všeboj, kde boli povolené kopy, údery a zápasnícke chvaty / hody, strhy, podmietnutia, škrtenia, páčenia /. Podľa legendy pankration založil Thézeus, ktorý skombinoval pygmé a palé vo víťaznom súboji s Mínotaurom v Labyrinte. Slovom palé starí Gréci označovali zápasenie. Pankration sa stal olympijskou disciplínou v ruku 648 pred n. l. na 33. hrách. Prvým olympijským víťazom sa stal Lygdamis zo Syrakúz. Pankratisti, na rozdiel od boxerov, nepoužívali spevňovacie remence, tzv. himantés. V tej dobe existovali dve formy pankrationu, kato-pankration, v ktorom pravidlá dovoľovali pokračovať v boji na zemi a ano-pankration, označovaný aj ako tradičný, v ktorom sa v boji na zemi nepokračovalo, víťaz zostal stáť. Táto druhá forma bola aj súčasťou vojenského výcviku, pretože boj na zemi počas vojenských bitiek nebol efektívny, pretože ležiaceho bojovníka mohol niekto ďalší jednoduchým spôsobom zlikvidovať, napr. zapichnúť oštepom a pod.

          Počas rímskej doby sa tieto úpolové disciplíny degradovali na krvavé gladiátorské zápasy, pričom postupom času boje so zbraňou začali vytláčať boje bez zbrane, ktoré sa stali obľúbenejšie medzi publikom vďaka väčšej surovosti, ktorá sprevádzala tieto boje.

          Aj v ostatnom svete a v rôznych obdobiach vznikali rôzne bojové systémy a tvorili sa pravidlá, podľa ktorých sa bojovalo. Tieto pravidlá boli vytvorené tak, aby boli na úžitok tomu ktorému bojovému systému.

          V 10. storočí v Indii bola doménou brahmanských profesionálnych zápasníkov, nazývaných džethi, tzv. vadžramušty. Pri zápasoch vadžramušty si bojovníci zosiľovali úder zbraňou podobnou dnešnému kovovému boxeru. Ďalším indickým štýlom, pochádzajúcim z Benaréší bol zvláštny druh boxu nazývaný muki. U týchto dvoch štýlov sa nepoužívali v boji nohy. Bojovníci ovládajúci box muki boli považovaní za tak nebezpečných, že tento štýl bol istý čas aj oficiálne vládou zakázaný.

          Na ďalekom východe v Thajsku sa dodnes venujú starému bojovému umeniu v jeho športovej forme, nazývanom muay-thai. Muay-thai bol vo svojich začiatkoch súčasťou vojenského výcviku, pričom sa vojaci učili narábať aj z rôznymi zbraňami / meč, palica, oštep a pod. /. Bojový systém muay-thai sa nazýva thaiyut. Prvá zmienka o muay-thai pochádza z roku 1770, kedy si kráľ Nai Khanom Tom vybojoval slobodu z barmského zajatie. Odohralo sa to presne 17. marca a tento deň sa odvtedy v Thajsku oslavuje ako deň muay-thai. Ďalším kráľom, ktorý sa preslávil aj ako vynikajúci bojovník muay-thai bol Pra Chao Suua známy aj pod prezývkou Tigrí kráľ. Preslávil sa tým, že v prezlečení za obyčajného človeka unikal z kráľovského paláca a vyzýval bojovníkov v rôznych častiach krajiny na boj, v ktorých spravidla vyhrával. Vtedy sa uskutočňujú najprestížnejšie majstrovské zápasy. V roku 1972 ministerstvo vnútra Thajského kráľovstva uzákonilo predpisy a podmienky pre konanie stávok v boxe a v zápasení. 1. apríla 1937 ministerstvo telesnej kultúry a školstva vydalo pravidlá súťaží. Začali sa používať boxérske rukavice, boje sa rozdelili na kolá a ustanovili sa váhové kategórie. V roku 1971 sa začal muay-thai profilovať ako šport a p. Sawaen Siriplai bol jeden z amatérov, ktorý zaviedol pravidlá pre medzinárodné pravidlá amatérskeho muay-thai. V susednej Barme, dnes Myanmarsko, pestujú thajskému boxu podobný štýl nazývaný lethwei, známejšom pod označením barmský box. V tomto štýle sa dodnes nepoužívajú boxérske rukavice, pričom päste majú iba zabandážované. V barmskom boxe nie sú určené váhové kategórie a v rámci pravidiel nie je možné vyhrať na body. Výhra je možná buď K.O. alebo “do prvej krvi”. Zvláštnosťou barmského boxu je v rámci pravidiel dovolené používať techniky úderov hlavou.

          Aj v Číne koncom 3. storočia pred. n. l. boli veľmi populárne rôzne zápasy, známe pod názvom sian po, alebo šou bo. V týchto sa využívali údery rukami aj nohami. Výuka pästných techník bola aj súčasťou vojenskej prípravy. Spôsob tejto výuky sa stal v Číne tradičný a používal sa nielen v armáde, ale aj u povstaleckých vojsk a tajných spolkov. Komplexná príprava vojakov bola v starovekej Číne označovaná výrazom u i – bojové umenie, a až o niekoľko storočí neskôr sa začal používať názov wu-šu. Na západe sa čínske bojové umenia označujú výrazom kung-fu, čo nie je celkom správne, lebo výraz kung-fu znamená niečo ako majster, a to v čomkoľvek. Najznámejšou legendárnou osobnosťou v oblasti čínskych bojových umení, od ktorej odvíjajú aj starí okinawskí a japonskí majstri pôvod karate je Bodhidarma, ktorý prišiel do Číny šíriť buddhizmus. Na cisárskom dvore bol však odmietnutý, a tak sa usadil v kláštore, ktorý sa nazýva Šaolin. V tomto kláštore rozvinul aj fyzické cvičenie, ktoré potom jeho nasledovníci rozvinuli do bojového systému, ktorý je známy pod názvom Šaolinské wu-šu.

          Podobne ako v Ázii, aj v Európe existovali rôzne formy bojových umení. Francúzi uchovali techniky gréckeho pankrationu. V 17. storočí existovali vo Francúzsku dve hlavné špecifické formy pouličného boja. Chausson marseillais bol názov jednej formy, v ktorej sa kládol dôraz na vysoké kopy, a druhý štýl sa volal savate, ktorého špecifickým prvkom boli kombinácie ručných techník a nízkych kopov. Chausson marseillais bol populárny hlavne medzi námorníkmi, ktorý používali túto metódu aj počas voľných chvíľ na lodi ako istú formu zábavy. Základy savate, metódy útoku a obrany, ktorú vyučovali majstri savate pozostávali z úderov, kopov a iných techník, ktoré sa používali v bitkách na ulici / údery hlavou, rukami, nohami, päsťami, predlaktím, lakťami, kolenami, držania, zdvihy, podtrhávanie, znehybňovanie a hádzanie /. Pre nebezpečné účinky týchto techník, ktoré sa v športovom dnešnom savate nepoužívajú, sa týmto technikám hovorí ako “staré, zvláštne alebo pridružené”. Otcom moderného savate je Charles Lecour, narodený 12. mája 1808, ktorý bol žiakom Michaela Casseuxa. V roku 1845 pán Charles Lecour, po zvládnutí oboch štýlov pouličného boja a ich kombináciou s anglickým boxom, zostavil prvé pravidlá moderného savate. Lecour vytvoril moderný šport savate – boxe francaise / francúzsky box / kombináciou silných kopov zo štýlu chausson marseillais, nízkymi kopmi zo savate a pästnými technikami z anglického boxu. Lecour zomrel v roku 1875. Francúzsky box sa stal dokonca ukážkovým športom v roku 1924 na novodobých olympijských hrách v Paríži. V roku 1940 vplyvom konkurencie anglického profesionálneho boxu / francúzsky box bol iba amatérsky / sa francúzsky box dostáva do ústrania. V roku 1964 vznikla univerzitná kreácia francúzskeho boxu a v roku 1965 sa odohral prvý francúzsky šampionát v savate. Podobný bojový systém, podobný savate rozvinuli aj Baskovia, žijúci na severe Španielska a v Pyrenejách. Tento systém nazývajú Zipota.

          Box, je názov pre šport, ktorý výrazne ovplyvnil moderný kick-box a podobné plnokontaktné športy, francúzsky box, muay-thai a full-contact karate. Jeho história je tak isto veľmi stará a zaujímavá. V roku 474 n. l. po zrútení západnej rímskej ríše bol box zakázaný ako šport. V stredoveku bol praktizovaný ilegálne a sprevádzala ho nevídaná surovosť. V roku 1000 n. l. bol znova povolený, a to výhradne v arénach. Dokonca Svätý Ubaldo z Gubbia podporoval box. Richard Levie Srdce, anglický kráľ, ktorý v dobe, keď bol väznený vo Viedni, v roku 1157 n. l., vyzval na súboj v boxe svojho dozorcu, ktorého aj porazil. Box sa vyvíjal hlavne v Anglicku a v Benátkach. Prvá písomná správa o boxe v tejto dobe je z roku 1681 od protestanta Mercuryho. Učiteľ šermu James Figg založil v Anglicku v Totenham Court Road “šermiarsku akadémiu”. V roku 1719, v škole kde okrem šermu vyučoval aj box, zostavil základné pravidlá rozhodovania v boxe a vytvoril prvú výcvikovú metódu. James Figg získal v tom istom roku aj majstrovský titul Anglicka a sveta, pričom tento titul držal až do roku 1730. V roku 1743 Jack Broughton založil športovú školu, v ktorej študoval syn kráľa Juraja II., Wilhem August, knieža z Cumberlandu. Jack Broughton napísal tiež prvé pravidlá boxu “Broughton rules”. Ide o prvé písomné pravidlá, ktoré platili 100 rokov a ktoré určovali boj v rukaviciach, ustanovenia v ringu, úlohu sekundanta, zakázané údery a pod. Jack Broughton vynašiel tiež prvé boxérske rukavice v roku 1747. V roku 1812 bol založený prvý boxérsky klub na svete, londýnsky “Pugilistic club”, predchodca boxérskej federácie. V roku 1838 sa stával box stále populárnejším športom a v Anglicku boli vydané prvé pravidlá, v ktorých boli zakázané údery pod pás. Zaviedlo sa zastavenie boja v prípade K.O. a 30 sekundová prestávka. Tieto pravidlá sa volali “London prize ring rules”. V roku 1866 svetoznámy anglický markíz z Queensberry vypracoval presné pravidlá, ktoré boli nazvané po ňom a sú z menšími obmenami platné dodnes. Rukavice sa stali podmienkou, jedno kolo trvalo 3 minúty a bolo zavedené bodovanie rozhodcami. V roku 1886 sa začal box nečakane rozvíjať v USA, kde došlo 7. júla k prvému oficiálnemu stretnutiu o titul majstra sveta v boxe medzi Johnom L. Sullivanom a Jackom Kilrainom. Boj bol vedený bez rukavíc, trval 78 kôl po dve minúty. Víťazom sa stal John Lawrence Sullivan. Na tretích olympíjskych hrách v St. Louis v USA v roku 1904 bol box zaradený medzi olympijské športy.

          Najznámejším bojovým umením je určite karate. Domovskou krajinou tradičného karate je ostrov ležiaci pri Japonsku, Okinawa. Na Okinawe existoval starý bojový systém nazývaný tode. Mnohí majstri karate sa domnievajú, že karatistické pästné techniky pochádzajú práve z tohoto bojového systému. V 17. storočí pripadol ostrov pod správu rodu Sacuma, ktorý prehral boj o úrad šogúna z rodom Tokugava. Miestodržiteľ rodu Sacuma, Iehiza Šimazu vydal ihneď množstvo zákazov, ktoré síce veľmi obmedzili slobodu ostrovanov, ale jeden z nich priamo podporil vznik karate. Jednalo sa o zákaz nosiť a vlastniť akúkoľvek zbraň. V roku 1629 sa rôzne tajné spoločnosti spojili do tajného spolku proti okupantom. Výsledkom bolo nové smrtiace bojové umenie, ktoré vzniklo kombináciou všetkých jestvujúcich koncepcií, pomenované jednoducho te, neskôr okinawa-te. Neskôr začali odchádzať rôzny majstri do Číny, kde sa priúčali rôznym bojovým technikám. Tak vznikol aj názov karate, pričom prvým znakom “kara” sa označoval aj zakladateľ čínskej dynastie Tang. Na japonskú pôdu priniesol ako prvý karate Gičin Funakoši, ktorý je zakladateľom jedného z najrozšírenejších štýlov Šotokan. Neskôr ho nasledovali aj iní majstri napr. Myjagi, ktorý založil štýl godžu-rjú alebo Kenwa Mabuni, zakladateľ šito-rjú. Militantní Japonci rýchlo zobrali karate za svoj štýl, znak kara označujúci čínsku dynastiu zamenili za iný znak označujúci kara, ale významovo odlišný. Japonský znak kara znamenal prázdny. Takže karate sa zmenilo významovo v preklade na “prázdne ruky”. To bol aj začiatok vzniku moderných japonských karate štýlov. V Japonsku vznikla aj jeho športová forma, ktorá nedovoľovala v plnej miere využiť celý potenciál karate, lebo sa súťažilo nekontaktným spôsobom boja. Prvým karatistom, ktorému nevyhovovali dané nekontaktné pravidlá bol Masutasu Oyama, ktorý vytvoril jeden z najprogresívnejších bojových karate štýlov, kyokušinkai. Podľa športových pravidiel kyo-kušinkai karate sa údery a kopy zasadzujú plnou silou, pričom je zakázané udierať päsťami a kopať priame kopy do hlavy súpera.

          V šesťdesiatych rokoch 20. storočia Japonci “objavili “ v Thajsku muay-thai, thajský box. Japonci fascinovaný thajským boxom ho začali po prispôsobení si originálnych muay-thai pravidiel a vhodným skombinovaním tohoto štýlu s karate prezentovať doma v Japonsku ako profesionálny šport pod názvom kick-boxing. Je to aj prvé akceptované používanie termínu kick-boxing na svete. V skorých sedemdesiatych rokoch japonskí kick-boxeri často navštevovali Thajsko kvôli špeciálnym tréningom pod vedením thajských učiteľov muay-thai.

          Tieto časté návštevy primäli tokyjského promotéra Osamu Nogučiho k založeniu kick-boxérskej školy priamo v thajskom Bangkoku pod názvom Noguchi kick-boxing gym. Bolo to moderné tréningové centrum s kaviarňou. Ľudia tam mohli piť a jesť a pritom sledovať Japoncov pri tréningu. To všetko bolo povolené od miestnej thajskej spoločnosti, až kým Noguči nespravil jednu chybu. Deklaroval na verejnosti, že objaviteľom názvu kick-boxing je on sám. Tým si pohneval mnohých Thajcov, čo spôsobilo, že v októbri 1972 bol nútený Noguči svoj podnik zavrieť. Kick-box sa do Európy dostal prostredníctvom Holanďanov a Francúzov. Medzi najznámejších pionierov kick-boxu v Európe patrí p. Jan Plas, zakladateľ Mejiro gym a p.Thomas Harinck, zakladateľ jednej z najlepších kick-boxérskych škôl na svete Chakuriki dojo. Rivalita oboch škôl v Holandsku ešte stále trvá, čo je len prospešné tomuto športu, pretože súboje reprezentantov oboch škôl patria medzi najlepšie.

          Po skončení druhej svetovej vojny v 50-tych rokoch 20. storočia sa japonské karate prostredníctvom vyslúžilých amerických vojakov, ktorí sa dostali do styku z japonskými bojovými umeniami do USA. Až do konca šesťdesiatych rokov sa v USA vyučovalo a prezentovalo také isté karate, ako v Japonsku. V roku 1969 bolo v centre pozornosti priaznivcov bojových umení narodenie full-contact karate v jeho počiatočnej a najdrsnejšej forme, čo bol síce prvý, ale neúspešný pokus. Priekopníkom full-contact karate bol Joe Lewis, ktorý frustrovaný z nerealistických zápasov v karate, v ktorých neboli údery dotiahnuté do plného kontaktu, hľadal niečo nové. Bruce Lee prirovnal tento druh zápasu k plávaniu na suchu. Joe Lewis ovplyvnený tréningom v boxe s Joeyom Orbillom a s Bruce Lee sa začal naplno venovať boxu s úmyslom začať kariéru profesionálneho boxera. Začal trénovať v rôznych boxérskych gymoch v Los Angeles. V roku 1969 sa Lee Faulkner, promotér z Los Angeles skontaktoval s Joe Lewisom s úmyslom prehovoriť ho, aby štartoval vo väčšine nekontaktných súťažiach. Lewis súhlasil len pod podmienkou, že bude zápasiť vo full-contact karate. Hľadanie vhodného súpera bolo obtiažne, ale nakoniec našli proti Lewisovi súpera. Bol nim Greg Baines. Tento zápas sa uskutočnil 17. januára 1970, kde Joe Lewis knokautoval Grega Bainesa, a tak sa stal prvým šampiónom USA v ťažkej váhe vo full-contact karate. Európskym pionierom full-contact karate bol francúzsky bojovník Dominique Valera.

          Dnes je full-contact karate chápané ako jedna z kick-boxérskych disciplín. V súčasnosti kick-box patrí medzi najatraktívnejšie športy. Najprestížnejšou súťažou v kick-boxe je turnaj nazvaný K-1, na ktorú sú pozývaný najlepší tzv. stand-up bojovníci” z radov karatistov, kick-boxerov, boxerov, thajských boxerov, bojovníkov tae-kwon-do a kung-fu, aby si porovnali svoje bojové kvality. Turnaj K-1 založil majiteľ a zakladateľ seidokan karate p. Ishii z Japonska. Prvý turnaj K-1 uzrel svetlo sveta v roku 1993 v Tokyu na Yoyogo gymnáziu a bolo sa naň pozrieť 12000 divákov. Z rôznych variácií K-1 je najpopulárnejšia veľká cena K-1 / K-1 Grand Prix /, pričom z elity kategórie superťažkej váhy je najcennejší titul “ Najlepší bojovník sveta”, World´s Best Fighter”. Vznikom súťaže K-1 vznikol vlastne nový druh športu, pri zrode ktorého stáli bojovníci a predstavitelia rôznych štýlov. Kick-box potrel všetky rozdiely v bojových umeniach, čo môžem prezentovať napr. na švajčiarskom borcovi, svetovej hviezde profesionálneho kick-boxu, Andy Hugovi. Kyokušinkai karate bol prvý bojový systém, ktorému sa začal venovať. Neskôr presedlal na seidokan karate, ktorého pravidlá mu pripadali reálnejšie. Na rozdiel od kyokušinkai karate je v seidokan karate povolené udierať aj do hlavy, pričom sa používajú boxérske rukavice. Vďaka novým pravidlám sa jeho tréning zmenil, takže pridal do svojej prípravy na zápasy aj kurzy boxu. Ujal sa ho jeden z najlepších boxérskych trénerov, p.Uwe Ullmann. To už začal štartovať aj na súťažiach K-1. Na základe čoraz kvalitnejšej zostavy, kvalitnejším bojovníkom, ktorý začali štartovať na turnaji K-1 sa začal venovať aj muay-thai, aby si rozšíril svoj technický repertoár. Takýmto spôsobom sa vlastne dopracoval až na bojovníka, ktorý sa stal známym nielen perfektnou fyzickou pripravenosťou a vynikajúcou kondíciou, ale aj širokým technickým záberom. Bojovníci kick-boxu a rôznych porovnávacích turnajov platia vo svete za najlepšie pripravených bojovníkov. To je tiež jeden z dôvodov, prečo sú tieto súťaže tak populárne. Vidieť bojovať najlepších z najlepších podľa pravidiel, ktoré im umožňujú slobodu prejavu patrí medzi najvzrušujúcejšie zážitky.

          Na turnaj K-1 Grand Prix, ktorý sa konal 7. augusta v roku 1998 v priestoroch hotela Mirage v Las Vegas sa prišli pozrieť také celebrity, ako Jackie Chan, George Foreman, Leonardo di Caprio, Arnold Schwarzenegger, Sylvester Stallone, Steven Seagal, Chuck Norris a Jean Claude van Damme.

          Medzi najväčšie hviezdy K-1 patria takí bojovníci, ako Andy Hug / Švajčiarsko /, Francisco Filho / Brazília /, Peter Aerts a Ernesto Hoost / Holandsko /, Branko Cikatič / Chorvátsko /, Mike Bernardo / Juhoafrická republika / a Sam Greco / Austrália /.